Možno práve kvôli tomu, že dostať sa na strednú školu je omnoho ľahšie, ako byť prijatý na vysokú školu. Dospeli sme k tomu, že si už nevyberáme školu, lebo musíme niekde stráviť nasledujúce roky povinnej školskej dochádzky, ale hlavne preto aby sme získali solídne platenú plnohodnotnú prácu.
V škole nás učia o trhu práce a upozorňujú nás na to, že dopyt po najpopulárnejších odboroch stále klesá. Absolventi tých všestrannejších stredných odborných škôl, vrátane gymnazistov majú asi najširší výber spomedzi vysokých škôl. Napriek tomu gymnazista, ktorý si namiesto medicíny vyberá múzické umenia, alebo elektrotechnik ,ktorý sa snaží dostať na archeológiu najčastejšie zostanú terčom posmechu.
Štrnásť roční absolventi nemôžu mať jasno v tom, čím chcú byť keď budú veľkí. Prevažná väčšina sa prihlasuje na strednú školu a nemá jasno v tom, čo vlastne bude študovať. Až po štyroch rokoch príde na to, že ho daný odbor nezaujíma. Čo potom? Po premárnených štyroch rokov sme nútený vyberať si vysokú školu na základe dopytu na trhu práce. Pekné mladé tety z úradu prace ku nám chodia prednášať o tom, že žiadna práca nie je a v blízkej budúcnosti ani nebude. A my, mladí perspektívny ľudia kývame za nimi a zborovo recitujeme: Dovidenia, naše sny, dovidenia naše šťastie.